:)..pravda..

21. srpna 2011 v 0:25
Ak stojíš pred dvoma rozhodnutiami a nevieš si rady, jednoducho si hoď mincou...nie preto, že to vyrieši otázku za Teba, ale pre ten moment, kým je minca vo vzduchu a ty odrazu vieš, v ktorú možnosť dúfaš!
 

Lepšie je nepremýšlať,lebo...

11. srpna 2011 v 11:24

Život je tragédiou pre toho,kto cíti a komédiou pre toho,kto myslí.

Mám chuť plakať.Najlepšiakamarátka bude rok neviem kde za Atlantikom. A ja budem tu. Sama. Ale keď sa nad tým človek zamyslí, všetko je oud. Vtipný osud. Kebyže necítim, stále sa smejem.

Kopec premárneného času..

7. srpna 2011 v 21:50
Nikdy sa nevracaj do minulosti, lebo zabíja tvoj drahocenný čas. Príbehy sa neopakujú, ľudia sa nemenia. Nikdy nikoho nečakaj. Nestoj na mieste. Choď len vpred, neohliadajúc sa. Ľudia, ktorí ťa potrebujú naozaj, ťa dobehnú alebo budú kráčať s tebou tým istým smerom.
Páči sa mi ten status. Je výstižný.
P.S.: prečo mi ten tom list neráta?

 


You can run but you can´t hide..

26. července 2011 v 21:47 | _me_
Dôvera je ako veľmi jemná kvetinka. Trvá jej dlho než rozkvitne a ľahko sa zašliapne.
Neverím ľuďom. Nemám prečo. Načo je to dobré?..vždy ma každý len sklame.

Na protest tu sedím v bunde,pretože naši odmietajú kúriť v júli. No dobre,znie to divne,ale tu je taká zima! A mohli by sa nadomnou trošku zlutovať.

Rozmýšľam nad tým,čo napísať. Nemám zážitky, ktoré by stáli za zmienku. Nezažívam žiadne dobrodružstvá, každý deň nestretnem nových ľudí. Mojou jedinou prioritou počas týchto prázdnin je chudnutie. Pretože si neverím, som zakomplexovaná, zameraná na zovňajšok. Nechcem taká byť. Taká, aká je celá táto doba. Každý sa zaujíma len o výzor ( česť výnimkám).

Nechcem,ale neviem si pomôcť. Už som sa dala strhnúť. Chcem byť to malé dievčatko, ktorému bolo jedno že chodí do škôlky skoro v chalanských nohaviciach. Je to preč.


...maximálne sklamaná

6. července 2011 v 22:44
Zase je to tu. Dostala som vynadané,aj keď som nič neurobila. Ale už si pomaly zvykám. Mám zo seba dobrý pocit,pretože som sa prekonala. Zvyčajne totižne niečo odvrknem,ale dnes nie.
Prečo to jednoducho nemôžu pochopiť,že mám fóbiu z ľudí?..je to strašný pocit.Keď si predstavím ko%lko ich tam je. A bojím sa toho,že sa na mne budú smiať. (preto ako vyzerám,aká som nepriebojná,antivtipná..a...) Keď chcem,tak nájdem 100000 vecí. Najväčší problém je v tom,že v poslednom čase už ani nechcem.
Od pondelka nejem. Presvedčila som sa o tom, že za všetky moje problémy môže tých pár kíl navyše. Keď schudnem,budem si viac veriť. Zatiaľ sú to len dve kg. Snáď to vydržím. Doma si to už všimli,aj mi nadávali,že to nikam nevedie. Lenže by si mohli láskavo uvedomiť,že všetkému sú na príčine oni.
To oni ma musia stále s niekým porovnávať (ale len vtedy keď im to vyhovuje).
Napríklad sa im neráčilo pochváliť ma za to,že som bola na gympli vyznamenaná. Pre nich je to asi len strata času. Veď sa predsa učím pre seba. Nemôžem sa dočkať kedy začne škola. Patrím do mesta a ni esem, do tejto diery. Pripadám si tu byť odrezaná od civilizácie,bez kamarátov.
Lenže mi strašne dlho trvá,kým začnem niekomu veriť.
Vlastne teraz sa mi zdá,že ani žiadnych nemám. Všetci na mňa zabudli.
Pohádala som sa s najlepšou kamarátkou. Pre nič. Len tak. Lebo to proste máme v povahách,že sa musíme stále hádať. Ale je to vlastne priateľstvo,keď si stále musím dávať pozor na to,čo pred ňou poviem?....Teraz si poviem,že o také priateľstvo nestojím. Ale nie je to tak. Keď raz niekoho začnem brať ako priateľa,trvá mi strašne dlho,kým mi na ňom prestane záležať.

Kam dál